Monika Figuliová
Pohreb nechcem na piatok...
,,Neviem... neviem presne, čo sa dialo..." ,,Skús opísať, čo si videla." ,,Mami, fakt si na nič nepamätám. Ja som asi dosť unavená. Nevládzem sa..." ,,Asi má ešte dozvuky aury, pani Pé. To je bežné pri epilepsii. Necháme si ju tu dorána na pozorovaní. Veď vy už viete, ako to u nás chodí." Doktorka sa pozrela na mamu, ustáchanú, no zároveň zvyknutú na podobné hospitalizácie jej dcéry - mňa. Dávam jej zabrať, ale nemôžem zato a verím, že ona to chápe. Zaspala som a začala ignorovať okolochodiacich i okolostojacich... veď si vžne na nič nespomínam... Zas mi pripomenie tento deň len doráňané koleno, rozbité ústa a oškreté lakte. Už to poznám roky...