,,Pančelkááá, pančelkáááá, ona ma bije!“ kričí tá sprostá Janisko. Zas ma prezýva drevo. To jej nedarujem.
,,Ona sa mi vysmieva, že neviem skákať gumu!“
,,Dievčatá, prestaňte! Cvičíme program na besiedku. Okamžite sa objímte a poďte sa učiť novú básničku na deň matiek.“
Stále sa mi smejú. Smejú, smejú... mamíííí! Prišla po mňa do škôlky s nejakým ujom. Aký mal pekný klobúk!!! Ale škaredé fúzy.... také čierne fúziská.
,,Poďakuj ujovi za lízatko a čokoládku.“ ,,Ďakujem,“ zahanbene poslúchnem... veď som už veľkáčka predškoláčka.
,,Stáva sa mi to v poslednom čase dosť často... Túto jazvu mám odvtedy, čo som si tresla hlavu o stôl. Ale ja vtedy nič neviem, nič ma vtedy nebolí.“
,,Mrzí ma, že sa ti to vracia, je nutné zmeniť liečbu.“
,,Zas? Ja už musím mať deravú pečeň ako dáky starý alkáč červenonosý.“
,,Ale nie. Je pravda, že niektoré lieky organizmu nie iba pomáhajú. Tieto však tvoju pečeň zásadne neohrozia.“
Verím pani doktorke. Už ma pozná... už ju poznám... sa poznáme...
Neznášam túto hodinu. Fakt matiku nemusím. Najhorší predmet, čo ma v tejto škole štve. Tie vzorce, čísla, tabuľa, krieda... Bol to šok... náhly skok... do školskej lavice... Takto zmeniť pôsobisko... prenáročné...
Vzduch zrazu zmodrieva... žmurk – žmurk. Hádam to pôjde vyžmurkať. Blik – blik. Modrá. Zas z inej perspektívy. Inak vidím, inak počujem... už neviem... kde som, kto som, čo som. Letí rovno do mňa nejaký ovál. Bach... tesne vedľa hlavy... V uchu duní, zvoní, hučí... Musím vstať a utiecť... modrá, všetko je domodra. Okná plast...elínové, dvere d...eravé. Prečo tak pomaly otvára ústa? Učka... ako si to? Veď už makaj, rýchlejšie, bude zvoniť.... ááááááá.... mne v ušiach zvoní. Musím ísť. Nevydržím... Nedá sa dýchať.... Bolí brucho, hlava... kto sú tí ľudia...? Ako žaba kráčam, skáčem... bežííííím..... nesmej sa mi, zmodrieš... ako tatko Šmolko... a... do kelu! Na hubu. Padám... a nástenka so mnou... nič neviem. Vošli mi do cesty schody nadol.... trtrtrtrtrt... bach. Veď ale čo to?
,,Skús mi povedať, ako sa prejavila tvoja posledná aura.“
,,Ja si dosť ťažko spomínam, čo sa vtedy deje. Nedokážem to pomenovať. Ak to nevyžmurkám, tak ma to ovládne a už neviem, čo sa ďalej odohráva. Postupne sa niekde nájdem, alebo ma niekto nájde. Často to bolí. Hlava, telo, všetko. Ale práve v tom okamihu nič necítim. Toto už po tých rokoch predsa viete.“
,,Príznaky sú takmer identické. Opätovne spravíme EEG. Uvidíme, či sa niečo zmenilo. Určite však nasadíme inú liečbu.“
Zase raz....
,,Ty malá štetka! Vypadni, kým ti pekne vravím! Nemáš tu čo hľadať! Čo sa ti zachcelo? Špehovať? Spať! Zmizni ty buchta, a hneď!“
Nenávidím ho! Z duše ho nenávidím. Zas jej ubližuje. Počujem len krik a plač. Mamááá... hlas nevyjde. Hruď mi zviera.... Je to zviera... prasa... zmija.... Takto je to každý Piatok... Slepo slope a ona mu zas slepo verí... celý týždeň... až do piatku. Ne-zná-šam hooo!!! Aj on mňa. Dospela som vďaka nemu... oveľa skôr. Oveľa.
,,Vravím ti, vypadni!“ Zas ma udrel... Hlava do zárubne... Plazím sa preč spred spálňových dverí... Hlava bolí, hučí, duní... niečo kvapká... krv?.... Nevidím.... Obraz zmizol, zvuk odišiel...
Veľké oči, uši, ústa, nos... rozplýva sa mu tvár. Bublinky okolo... Vodník... Erben to napísal. Hlasno kričím: ,,Kde som? Kto si ty a kto ja?“
Niečo sa ma pýta? Tie ústa sa vlnia ale nevydajú slova... buchol ma po pleci, až som sa zachvela... A myká ma stále... a on tára... 2 na 3.
,,Bla bla bla“... to ho baví? ,,Héééj, veď mi odpovedz,“ vravím mu. A modro – ta.
Tá – tá- tatá... Ach, nie, to je v bielom, to si počkám... do soboty... istej... .
,,Kde? Čo?“ A ten zas, že: ,,Blablabla.“ No mohol by aj dačo iné struhnúť. Si asi srandu robí... Jáj, píska v ušiach.... au, au, au... strelím mu asi jednu, nech už drží hubu. Tresk... aha... veď on bol ... veď nie je tam... Ja blbá, blbá, bl-bá... Každé blbá jedna rana... do hlavy.... veď to nebolí... skúsim ešte... ? Sliny tečú... triaška telo ovláda... plesk... rach... zvuk je preč... len niečo v diaľke húka... známe hu-ú, hu-ú... Už ho vezú... pardon, to mňa... blik... blik... red & blue...Ďalší záchvat za mnou...
,,Prečo práve ona... moje všetko? Kde je chyba? Čo som spravila zle? Pomoc... Kto pomôže? Už ktokoľvek... pomoc...... nie pre mňa.... pre ňu... moju dcéru...“
Z diaľky počujem ten hlas. Poznám ho... teda ju? Mama...
Piatok... polnoc... Ešte nepriš... už počujem kľúče. Dnes je tu skôr. Ani netrieska... po špičkách ide... Bože, nech mame zase neublíži... prosíííím! Pevne zvieram päste, zavieram oči a modlím sa tie svoje verše. Hladká ma niečia ruka. Asi Božia. Pomôže mi... vďaka... Fuj, to nie je žiadny ,,dotyk neba“. Otvorím oči plné strachu. Veď to nie je Boh! Stojí nad mnou ten sviniar... bez mena... pre mňa je bezmenný plastikový kôš plný zvratkov...
...a zas jeho čierne fúziská bajúziská... krútia sa do úsmevu škľabivého...
,,Nesiem ti bonboniéru, miláčik. Tú, čo máš tak rada. Pre tvoje krásne brušinko.“ Smrad jeden. Ledva stojí.
,,Ne-ne-ppp-rosím...“ Myseľ káže jedno, ústa sú rozklepané... Bbbb...Sklamali ma. Pery jedny klamné zradkyne. Tak som chcela oponovať... ľahol si ku mne a zas ma hladká... aj... aj... aj to.... vraj je to bezpečné, kým nie som žena. Hmm... a čo to vlastne je? Bolí... A keď už je po, tupý úder do hlavy... zakaždým... asi to tak musí byť...neviem... tečie krv.... nielen z hlavy kvapká červeň vlhká sladká ... mňam
,,Idem behať, mami. Na hrádzu!“
,,Ahoj mojka! Nevypľuj si dušu!“
Máme sa vážiť v škole. Musím schudnúť. Musím! Konečne od nás ten sviniar odišiel. Už nebude čokoláda... Zas sme len dve. Moja maminka a ja. Konečne nepočúvam za dverami a nebojím sa, že ju...to aj to... Už spíme spolu v posteli. Osem rokov strachu, bolesti a plaču pominulo.
Teraz musím schudnúť, musím... budú sa mi smiať, keď neschudnem. Ale už sa nebojím... už nemám strach. Bežím.... I-pod v ušiach.
Päť kiláčov tam a späť.
Tú cestu poznám naspamäť. Rým... haa...
Kým dobehnem domov, z hlavy mi vyšumí všetko... hormón šťastia... kúpem sa v ňom. Už len pár kíl a budem jasať. Dnes som zjedla iba... jáj, veď nič... dóbrááá. Len tak ďalej, ide mi to. Už ani necítim hlad... Občas ma síce trošku trasie, ale to hádam v puberte tak býva... veď sa mi všetko mení... tak prečo nie aj toto...?! Asi rastiem... Pravá ľavá a ruky zas naopak. Mi to ide, behám... bežím... utekám... fakt som dobrá.
Strácam sa... červené slzy? A to býva? Spýtam sa doktorky, keď príde... Zase biele steny... Ja chcem domoooov... tam mám pekné žlté. Aj žlté žalúzie... nie tieto krivé zelené... Odlepujem oči.... počujem hlasy... ukľudňuje ma to... mamu rada počúvam... na doktorku si musím zvyknúť... asi som sa veľmi udrela... a čo prišlo potom? Nepamätám... zmenil sa mi svet... už navždy? Nemal ma biť.
Že vraj nejaká epil..sia... ťažko sa to lieči? Dlhodobo? Úderom do hlavy? Neviem, netuším... zaspávam...
,,5-6-7-8! Steptač!“ Chcem dať dole všetky tuky. Aerobik mi pomáha. Čokoládu nenávidím. Ale už ju nemusím požívať... prežúvať.... žuť... Už je ten smrad preč a nevadí, že sa občas stratím... v mysli... keď si nedám meducínu!!! Veď ON je preč a skúste uhádnuť, čo robí – a) sedí b) stojí c) leží. Áááá je správne. (Vyberám si z ponuky cukrovinky Čierny princ...)
Už len vodu pijem... nohy tenké sťa rezance, ruky chudé ako... no veľmi, prenesmierne... len brušinko ostalo... a rastie.... rastie.... Sklápačky nepomáhajú. Hádam časom. Veď ja vyčkám klasu....
Pot zalieva moju tvár... prečooo??? Zas to na mňa ide? Zas domodra? Už nevidím, nepočujem... padám... zase hlasy.... zas tie dve... Mutter mit Ärztin.... už sú asi kámošky... Zaostrujem... napínam sluch i zvraciam... dá-dá-dávim... čo hovorí doktorka?
,,Kolaps...potrat... Je mi ľúto...“
PONUKA PRE VÁS – vyberte si vlastný koniec J
1. ...to o mne vravia? Ja že o mame... Kolaps... nevadí... rozchodím... Potrat? Zbavila som sa aspoň toho votrelca nechceného... Jupííí... Všetko bolí... veď dobolí.... hehehehehe... veď mám fajné liečiky – haloperidol – lahoda, leponex – ou jeee!
Útlm... a potom zas... prečo mi je všetko smiešne?? HOOOP... skočíme si gumu? Už to viem... Janisko by závidela.... Hoooop.... Moje vnútro roztrhané... ale dostala som krásny darček - bielu košieľočku, košieľku.... nový model? Rukávy sú nejaké dlhé... zaväzovacie...hmm-h!
Ponuka na dnešný deň - terapia v kruhu... kašlem na vás... ja si vyskočím s okna.... mreže... au... vrátim sa ja do postieľky.... sieťkovanej peknučkej... jéééj.... hopkám ďalej...
2. ,,Aha! Ja sa vznášam! Pozrite!“ Padla na zem.... moja mama...na zem? Prečo plačeš... ?
Niekto leží podo mnou... Celkom kočka, asi v mojom veku... mojej postavy... moje oči... moje telo... moje... JA! Sa postav, trubka... prechladneš... poďme spolu lietať! Patejdlovka nr. 1.
Áaaaaaaa..... čo sa tu deje??? Dakto dvíha mňa, či ju... nevyznám sa... Maminka neplač... nepočuješ? Dobre, môžeš ma držať, ale hlavne klídek. Ja len... sa nevládzem pohnúť. Nejaká som asi unavená, či čo... Ako mi je dobre, keď ma nosia, vezú, vozia... sa už o mňa dávno takto nestarali. Pichli... už neviem nič.... oči stĺpom... chrrrr... neviem... zelená čiara je rovná ....veď sa pokrč do morských vĺn... a nepípaj...!
Tak ja letím... Nezabudni... pohreb nechcem na piatok... !!!
3. doplň vlastný... ale šťastný... KONIEC!
